SEO HA-JUN

Ha-jun sa narodil do bohatej rodiny, ktorá vlastnila niekoľko firiem zaoberajúcich sa výrobou, predajom a vývozom áut. Hlavou týchto firiem je hlava rodiny Seo- jeho meno je Ji-min, prísny otec, ktorý si zakladá na poriadku a disciplíne. Rodina sídlila v hlavnom meste Južnej Kórei, Seoul. Ako prvorodený syn do rodiny zavítal práve Ha-jun, ktorého meno mu vybrala jeho matka So-yoon, ktorá svoje prvorodené dieťa milovala od prvého momentu. U Ji-mina to bolo iné. Už spriadal plány pre svoje sotva narodené dieťa, ktoré sa ešte ani nedokázalo brániť. V hlave mal jasnú a pevne fixovanú víziu života pre syna, ktorý raz zdedí jeho kreslo a prevezme žezlo vo firme, ktorú založil svojimi rukami od prvej tehly. So-yoon s ním však nesúhlasila, chcela pre syna len to najlepšie, chcela, aby za seba a svoju budúcnosť rozhodoval sám, lebo sa jej nepáčila predstava toho, čím si ona musela prejsť ako mladá. So-yoon a Ji-min neboli pár ako z romantického filmu. Ich svadba bola dohodnutým zväzkom ich rodičov, aby upevnili vzťah medzi vlastnými rodinami a So-yoon tak musela počúvať na slovo. Ji-min to bral ale inak. Vedel a tvrdil, že jeho rodičia vedeli, čo je pre neho najlepšie a preto nevidel dôvod, prečo by nemal počúvnuť, či robiť nejaké naprieky kvôli tomu, aby sa ich dohodnutá svadba zrušila. 

​

So-yoon chcela pre Ha-juna jednoducho slobodu výberu, ktoré jej nebolo vôbec dopriate. Musela počúvať vlastných rodičov, lebo bola jedináčikom a hlavne bola dcérou, ktorá musela držať ústa a nasledovať svoj generála zastúpeného v roli jej otca a vycvičený vojak na slovo. A tak sa obaja vzali a o pár rokov mali prvé dieťa: Ha-jun, ktorý sa automaticky stal dedičom niekoľkých firiem naprieč celým Seoulom. Malý Ha-jun vyrastal v obraze toho ako si svojho dediča predstavoval jeho otec, ktorý bol neúprosne prísny a Ha-jun vyrastal trochu inak ako jeho rovesníci. Po skončení školy netrávil čas so spolužiakmi či kamarátmi, ale musel sa vrátiť domov, kde už na neho čakal súkromný učiteľ a musel sa ešte učiť aj doma mimo to, čo mal v škole. Keď bol Ha-jun na strednej So-yoon a Ji-minovi sa narodili dvojčatá: dcéra a syn. Na strednej však Ha-jun začal trocha rebelovať. Prestal počúvať a takpovediac báť sa otca, trávil viac času s matkou či priateľmi a od otca sa snažil držať čo najďalej a nechodiť mu na oči. Ha-jun sa začal viacej učiť, lebo chcel čo najskôr opustiť rodné hniezdo a lepšie sa zamestnať, lebo vedel, že otec si ho ako svojho dediča rozhodne nenechá. Nesprával sa podľa jeho štandardov, nevidel sám seba vo svojom synovi a tak napokon urobil dediča svojho mladšieho syna a Ha-jun si tak mohol oddýchnuť a uvoľniť sa. No to nebol koniec, lebo prišlo to najhoršie. Keďže Ji-min nemal osoh zo svojho najstaršieho syna, videl ho ako prekážku, hanbu svojej rodiny, pre ktorú sa tak obetoval a Ha-juna napokon i vydedil. 

​

So-yoon sa však svojho najstaršieho syna nechcela vzdať a keďže mala vlastnú kariéru i vlastný obchod, mala dosť peňazí na inom účte, ktorý darovala synovi. Ha-jun si ešte v ten deň zobral svoje všetky veci a odsťahoval sa do menšieho bytu, ktorý tiež vlastnila a pomáhala mu po finančnej stránke dovtedy, keď ešte navštevoval školu. Ha-jun preto bol matke nesmierne zaviazaný a preto sa škole začal ešte intenzívnejšie venovať. Napokon sa mu podarilo strednú školu úspešne skončiť a potom poslal aj prihlášku na vysokú školu medicíny, lebo jeho snom bolo stať sa doktorom. Úspešne sa tam dostal a po skončení vysokej školy chcel na chvíľu len cestovať, lebo peniaze si na to zarobil po brigádach a niečo mu dala i matka za úspešné ukončenie školy s diplomom, pričom získal titul Mudr. - všeobecný doktor. Cestoval po svete, kde navštívil Austráliu, Japonsko, Filipíny no potom sa zase vrátil naspäť do Južnej Kórei, kde musel nastúpiť do povinnej vojenskej služby vo veku 25 rokov. Po skončení sa na chvíľu vrátil domov, kde si po pár mesiacoch našiel svoju lásku vo filmoch a tak kariéru doktora povesil na klinec.

 

Raz keď však išiel domov z kina, kde bol neskoro večer na jednom dobrom filme, si to namieril cez menší park, lebo to mal skratku k svojmu bytu. A vtedy si všimol menšiu partiu neznámych ľudí. Najprv tomu nevenoval žiadnu pozornosť, lebo sa nebál. Spoliehal sa na svoj výcvik, takže v prípade potreby by sa vedel ubrániť no nepočítal s tým, že si to namieria priamo k nemu a z krovia  vylezie ešte pár ďalších ľudí, ktorí boli zrejme v rovnakej skupinke. Obkľúčili ho a Ha-jun sa po dlhej dobe cítil stratený. Najprv ho napadlo, že by ho trebárs chceli uniesť kvôli jeho otcovi- myslel si, že poznajú jeho meno a kto vlastne je, potom zase kvôli tučnému výkupnému no napokon sa nedialo ani jedno ani druhé. Všetko sa udialo pomerne rýchlo a než sa Ha-jun stihol spamätať, ucítil nesmiernu bolesť na lakti, vrčanie nejakého zvieraťa a potom ho obklopila tma. Nevedel čo sa sním deje, čo sa vôbec dialo, prečo sa to stalo a prečo práve jemu. Zobudil sa až v klietke so železnými okovami okolo krku a rúk. Bolo mu neuveriteľne zle, bol zmätený a dezorientovaný. Celé telo ho nesmierne bolelo no vedel len jedno podľa pohľadu, že sa nachádzal v miestnosti bez dverí a jediný vchod boli schody smerujúce niekam hore, čiže bol zrejme v pivnici. Počul nejaké hlasy hore nad jeho hlavou a ako niekto povedal, aby ho išiel skontrolovať. Muž pred ním bol prekvapený, že ho videl pri vedomí a potom zavolal na pár ďalších, ktorí zišli po drevených schodoch dole a začali krúžiť okolo jeho väzenia ako supy a hovorili si pre seba niečo, čomu Ha-jun vôbec nerozumel. Ha-jun bol potichu a pomaly vstrebával všetko, čo sa okolo neho vlastne dialo. Bol nesmierne zmätený a hlavne ho nesmierne bolela hlava. 

​

Tí neznámi muži mu dávali pravidelne jedlo a vodu no okovy mu dolu nedali. Hovorili, že je to kvôli bezpečiu a dole ich dajú len vtedy, keď sa začne ovládať. A ha-jun nechápal stále o čom to vlastne hovoria. Ešte stále mu totižto nedochádzalo to, že prežil útok bytosti o ktorej si doteraz myslel, že žije len na stránkach knihy či vo filmoch. A to, že nebol pohryznutý len raz. Pomaly si rukou utrie pot z čela a potom si rukou prejde i na krk- na miesto, kde je priehlbeň medzi plecom a krkom. A tam zacíti nejaké priehlbiny no nevie prísť vôbec na to, kde sa tam nabrali. Potom ruku spustí k telu a ďalej len prežíva dni trčiac v klietke, pričom stále však nevie, kedy ho konečne pustia von na slobodu. Pomaly sa začal dozvedať o svojej novej identite a po pravde mu i chvíľu trvalo než vôbec dokázal tie informácie vstrebať. No nebolo to tak, že by ihneď uveril. Stále si myslel, že ho uniesla nejaká sekta, ktorá si jednoducho našla o ňom informácie a teraz chce len výkupné. Jeden deň sa to však napokon stalo, keď začal veriť ich slovám- bol to deň úplnku a to donútilo Ha-junovo telo sa zmeniť po prvý krát do vlkolaka. Proces bol neuveriteľne bolestivý a hlavne zdĺhavý. Celou miestnosťou sa rozliehal jeho krik, ktorý sa pomaly menil na kňučanie až napokon utíchol ako namiesto ľudského tela ležal v klietke vlk. Ako čas plynul, Ha-jun si na svoj nový život začal zvykať. Vlkolaci v jeho novej svorke ho začali učiť v ovládaní jeho novej vlčej stránky a tak sa Ha-jun naučil sebakontrole. Nikdy vlka nepotláčal, prijal svoju novú totožnosť pomerne ľahko, lebo vedel, že nič zmeniť už vlastne nemôže a rozhodne sa nechcel zblázniť. 

​

No ani v tejto svorke nebolo všetko v poriadku. Ha-jun nevyvolával boje, skôr sa snažil riešiť konflikty mierovou cestou, chcel aby svorka bola jedna veľká rodina a preto sa snažil skamarátiť s členmi svorky no nešlo to podľa jeho plánu. Vlky boli agresívne, hlavne na tých vyšších pozíciách, ľudí videli ako lovnú zver a nešťastníkov ako bol aj on sám raz premieňali, aby obnovovali svoje rady, keď zabíjali šialených členov svorky alebo slabých, ktorých nepotrebovali. Na Ha-juna zatiaľ ani jeden nevztiahol ruku, keďže nebol vôbec dominantný, skôr submisívny, pričom sa však dozvedel kde stojí vo svorke- bol kappa, čože niekto, kto nemal ambíciu stúpať v hierarchií svorky, bol to niekto, kto sa snažil byť pečovateľom, niekto kto sa staral o zranených a bol tak vyvyžovacím prvkom k dominantným členom, pretože dokázal zniesť tlak a nevracal úder. No Ha-jun a jeho vlk cítili, že s touto svorkou to ide dolu kopcom. Všetci členovia boli nevyvážení, lebo im chýbala omega a alfa bol starý vlk, ktorý bojoval so svojou šialenosťou. Bety bojovali zase o pozíciu budúceho alfy a Ha-jun stál bokom, pretože nevedel ako má vlastne pomôcť. Vedel však jednu vec- bolo len otázkou času než ho niekto v šialenosti napadne a prípadne zabije a tak sa rozhodol utiecť. Jeden večer, keď niektorí členovia spali alebo sa bavili, si Ha-jun zbalil do batohu len tie najnutnejšie veci- doklady, kúsky oblečenia, peniaze čo našiel a čo vlastnil a všetky svoje osobné veci, ktoré vedel, že bude potrebovať. Potom sa premenil, lebo už nepotreboval mesiac na to, aby nasilu premenu vyvolal. I keď premena trvala dlho, bola nesmierne bolestivá, Ha-jun to vydržal a do zubov opatrne zobral batoh a rozbehol sa preč. 

​

Keď sa mu podarilo dostať sa čo najďalej od miesta, kde mala svorka úkryt a zároveň svoje územie, sa Ha-jun zase premenil, obliekol a vydal sa na letisko. Chcel sa dostať z krajiny preč, preč od svorky, kde jednoducho cítil, že je niečo zlé, že by to takto jednoducho nemalo byť. Na letisku si kúpil letenku priamo do Paríža, kde sa chcel pár mesiacov skrývať, aby si bol istý, že sa mu podarilo úspešne svorke utiecť a potom sa chcel vydať priamo do Ameriky k Marrokovi, kde by u neho hľadal útočisko. Odtrhnutie od svorky síce nesmierne bolelo, hlavne po psychickej stránke, no Ha-jun myslel len na prežitie a preto sa snažil tento pocit čo najviac potlačiť. Úspešne nastúpil na lietadlo a potom letel niekoľko hodín až do Paríža. Tam si v meste prenajal izbu v lacnom motely a bol rád, že sa učil niekoľko svetových jazykom, pričom medzi nimi bola aj francúzština. Tu zostal pár mesiacov, kde sa učil ešte pár ďalších jazykov, chodil na brigády, aby si ešte viac zarobil a na chvíľu žil normálny život. Po pár mesiacoch sa však zase zbalil a vydal sa na letisko, kde nastúpil do lietadla, ktoré mierilo priamo do Portlandu. Tam sa chcel lepšie zorientovať v novom okolí a pozisťovať si, kde presne sídli Marrok. Zistil predom, kde sa svorka Marroka vyskytuje a bolo to v meste Seattle a tak sa zmenil do svojej vlčej podoby, vzal do zubov svoj ruksak s vecami a zamieril si to tam. Cesta tam trvala dlho, musel robiť časté prestávky, aby si ho nikto nevšimol, hlavne ľudia. 

​

No napokon sa mu osudným stal práve štátny park s názvom Tiger Mountain State Forest cez ktorý prechádzal práve do Seattlu. Prišlo to tak rýchlo, že to vôbec nečakal no vedel, že to bola jeho chyba, keďže myslel len na jednu vec- dostať sa čo najskôr do Seattlu. Jediné, čo začul bol jediný výstrel a potom tma a krutá bolesť. Začal zavýjať od bolesti, nevedel sa postaviť, kňučal a na jedno oko nevidel. Dokonca začal strácať sluch v jednom uchu a napokon odpadol, pričom zostal vo vlčej podobe. Prišiel k sebe až v nemocnici a vedel len jedno, že už nie je vo svojej vlčej podobe. Bol zmätený, otupený od bolesti a liekov, pričom nevidel na jedno oko a počul ešte menej a cítil sa neuveriteľne slabo. Stále nechápal, čo sa vlastne stalo. No v izbe nebol sám, pretože pri jeho posteli sedel neznámy muž, ktorý sa mu predstavil svojim menom ako Cieran Lynch. Cieran mu povedal, že ho našiel v lese zakrvaveného a vo vážnom stave a že keby nepočul výstrel, zrejme by ho len ťažko našiel. Postrelil ho vraj poľovník, ktorý si pomýlil s vlkom, Cieran ho našiel a spoznal v ňom vlkolaka a nie obyčajného vlka. Poskytol mu prvú pomoc, ostal pri ňom, keď sa zmenil do ľudskej formy a potom zavolal pomoc. Ha-jun vraj prišiel o oko a guľka mu poškodila i časť mozgu, kde sídli centrum sluchu. Vraj ho tiež museli uviesť do umelého spánku a prebrali ho až po dvoch mesiacoch. Ha-jun len počúval a nechápal. Zotavoval sa veľmi pomaly, učil sa zvykať si na svoju novú situáciu a o sebe povedal všetko Cieranovi. Tiež mu povedal, že by sa chcel spojiť s Marrokom, lebo sa skrýva a uteká pred svojou starou svorkou. Väčšie podrobnosti však nechcel prezradiť a Cieran mu po vypočutí jeho príbehu ponúkol pomoc. No na stretnutie musel byť zdraví a tak to pre teraz odložili. Ako sa Ha-jun zotavoval a pomaly sa učil hľadieť na svet jedným okom a počúvať zvuky okolia na nižšej frekvencií ako bol zvyknutí, mu bolo povedané, že bude musieť už celý život nosiť naslúchadlo- jeho sluch bol tak poškodený, že nemal jednoducho na výber. A Ha-jun si musel navyknúť, že už nikdy nebude na 100% v poriadku. 

​

Cez chýbajúce oko, ktorého zvyšky mu museli operačne odstrániť začal nosil čiernu pásku a naslúchadlo a musel sa ho naučiť používať. 

​

Cieran ako mu sľúbil ho po zotavení zobral priamo k Marrokovi, ktorému vysvetlil celú svoju situáciu, prečo sa nachádza tu v Amerike, ako ho premenili proti jeho vôli, že dokáže ovládať svojho vlka načo Ha-jun poprosil alfu o oficiálne prijatie do svorky. Hľadal nielen nový domov, nový začiatok no i útočisko, lebo mal dosť neustáleho utekania. Žil po boku svorky, behal s nimi, zvykal si na to, že i vo vlčej podobe mal jeho vlk len jedno oko a zhoršený sluch oproti zdravým vlkolakom. No nestal sa dominantným ani tu, bol submisívny a podarilo sa mu naďalej vychádzať s vlkom v pohode i keď premeny boli neustále nesmierne bolestivé a zdĺhavé. Našiel si svoje miesto v hierarchií svorky ako kappa, pričom po nejakom čase nastal rituál, kde zjedol kus Marrokoveho mäsa a tak sa mu otvorila cesta k poznaniu toho, čo nenašiel v bývalej svorke. Tu pocítil puto rodiny, priateľov, cítil sa tu úplne inak, pričom to sám nevedel poriadne popísať. Rituál sa zakončil spoločným lovom, pričom si Ha-jun zvykal na novú dynamiku svorky, učil sa od nich ich tempu, ich pocitom a radosti z toho, že niekam konečne poriadne patrí. Napokon sa z neho stala kappa vo svorke, kde sa konečne po dlhom čase cítil ako doma.